Mala som nádherné detstvo. Milujúci rodičia fungujúca rodina, nádherné rodinné zázemie v domčeku pri lese pri Bratislave. Boli sme zabezpečení aj finančne, takže mi nikdy nič nechýbalo. Otec mal totiž úspešnú firmu, špecializovala sa na kuchyne na mieru. Nemám sa prečo sťažovať, mala som nádherné idylické detstvo plné krásnych spomienok.

Krátko po otcovej smrti som však zažila šok, na aký ešte dlho nezabudnem. Do mojej predajne farby trnava vošli dve ženy. Ako prvé ma na nich šokovalo to, že sa obe strašne podobajú na môjho otca a druhý bol fakt, keď mi pri pokladni oznámili, že sú jeho dcéry a chceli by sa so mnou porozprávať. Vzala som ich do kancelárie, kde mi vypovedali celý príbeh… Môj otec mal s ich mamou len krátky románik a dozvedel sa o nich až keď mali dva roky. V tej dobe som bola na svete už aj ja. Otec ich nikdy nevidel, len ich finančne podporoval. Preto vlastne aj prišli, na jeho financie boli zvyknutí a chceli by podiel z majetku. Šokovalo ma, že prišli až teraz po jeho smrti. Jeho vidieť nechceli, ale peniaze ich zaujímajú.

Nevedela som ako mám na  to celé reagovať. Poslala som ich preč, že to musím celé predýchať a ešte sa im ozvem… Celý deň som sa v predajni tvárila, že som v pohode, ale tlak na moju psychiku bol priveľký…keď sa mi večer pri nakladaní tovaru do auta zasekol  športový kočík, bola to posledná kvapka a ja som sa rozrevala ako malé dieťa. Niekedy je život ako za trest. Revala som a cez slzy som sa začala rozprávať s mojím otcom. Hnevala som sa na neho. Plakala som stále viac a viac, až som celý ten smútok a hnev vyplakala.

Rozhodla som sa ale, že sa o nič súdiť nebudem, a že keď nejaký majetok chcú, rada sa podelím. Ja som na rozdiel od nich mala to šťastie, že som mala otca.