Myslím, že najväčší nepríjemný šok, v živote  človeka nastáva v momentoch, keď sa sklame v človeku, ktorému veril. Prvá reakcia býva väčšinou taká, že tomu ani neuveríte, ste si sitý, že dotyčný by predsa nebol schopný niečo také spraviť či dopustiť. Nepoznáte ho tak. Po prvej odmietavej reakcie príde na rad akceptácia faktu a pocit veľkého sklamania a neskôr možno ak je proces úspešné ukončený,  pochopenie a možno dokonca odpustenie.

Tak teóriu mám v malíčku, v praxi to ale, vyzerá tak, že sa stále na Tomáša nedokážem ani pozrieť…Tomáš bola moja prvá láska. Zoznámili sme sa v 16tich. Zažili sme spolu tie najkrajšie „prvé“ zážitky. Prvý bozk, milovanie, výlet do zahraničia aj let lietadlom. Boli sme skvelý pár, milovali sme sa, podporovali a strašne veľa sme sa spolu smiali. Pamätám si ako mi na 18tku kúpil žuvací tabak, že vraj preverí moju dospelosť.  Fuj, aký bol hnusný, stále si viem na jazyku vybaviť tú príšernú chuť.

Keď som mala 20 požiadal ma o ruku. Povedala som mu áno a vrhla sa mu do náruče. Vzali sme sa do roka a do dňa a začali spolu bývať ešte pred svadbou. Pamätám si ako sme si zariaďovali byt a hádali sa aký konferenčný stolík si vyberieme.  Naša prvá hádka, trvala asi 2 minúty.

Nás vzťah bol proste dokonalý. Po celom byte sme mali fotorámy s našimi zamilovanými fotkami. Ano jeden náznak o tom, aby sme o ňom mohli pochybovať.

Keď som mala 22 rokov, zistila som, že som tehotná. Boli sme šťastím bez seba a strašne sa tešili na bábätko.  Teraz mám 25 a už 2 roky som s malinkou sama. Po narodení našej Elišky, ktorá sa narodila s downovým syndrómom to Tomáš proste nedal. A z jedného dňa na druhý nás opustil a odišiel žiť do Ameriky. Nechal len odkaz. „Milujem vás, ale nedokážem to zvládnuť. Budem na vás myslieť celý život. Nech sa vám darí. Navždy váš Tomáš“